Přinášíme článek slovenského kolegy Miroslava Pastorka, bloggera a redaktora Katolických novin. Autor se zamýšlí nad tím, co znamená den vzniku samostatného Československa pro současné Slováky.

My Slováci, ako je známe, tiahneme k mystike. Asi preto máme štátny sviatok 1. novembra na Slávnosť všetkých svätých, zatiaľ čo 28. októbra ideme pokojne do roboty. Nezabúdame však. Pamätáme si každú krivdu, ktorú sme si nespôsobili sami. Preto je u nás 28. október pamätným dňom.

Veď uznajte – čo nám kedy Česi dali? Okrem rozvoja školstva, priemyslu, kultúry a vôbec celej krajiny iba pokračovanie tisícročného útlaku. Budapešť predala jarmo Prahe a Slovák ostal robiť to, v čom bol najlepší – biedil.

Tak veru u nás na Československo stále nazerá dosť ľudí. Hovoria si „rodoľubovia” a tvrdia, že milujú všetko slovenské. Presnejšie: o tých, čo rodoľubovia nie sú, hovoria, že všetko slovenské nenávidia. Čo „všetko slovenské” je, nevedno. S istotou to však podľa nich nenávidia najmä slobodomurári, svetoobčania – a samozrejme čechoslovakisti.

Je obdivuhodné, že umelý konštrukt jednotného česklovenského národa, od začiatku odsúdený na zánik, prežil až do dnešných dní. A je ešte obdivuhodnejšie, že ho pri živote držia práve tí najslovenskejší zo Slovákov.

V tomto kontexte je zvláštne, že naši rodoľubovia neslávia vznik Československa. Veď práve v tejto republike sa slovenský nacionalizmus mohol utešene rozvíjať, aby v roku 1939 vykvitol krásny kvet slovenskej „samostatnosti”. V 1. ČSR – a vďaka jej školstvu a kultúre –  dozrela dovtedy najsilnejšia generácia slovenskej inteligencie a odborníkov. Nebyť českých učiteľov, úradníkov, poštmajstrov, nebolo by nikoho, kto by neskôr vedel zabezpečiť chod vojnového Slovenského štátu.

Vráťme sa však do roku 1918. Vznik Československa potvrdzuje, aké majú Slováci historické šťastie. U nás sa často hovorí o večnom českom „štěstíčku”. Víťazmi historickej lotérie sme však my: ani sme sa veľmi nesnažili – a 28. októbra 1918 sme získali slobodu. Nenarobili sme sa – a v roku 1939 sme získali „samostatnosť”. Ani sme sa nestihli zorientovať – a od roku 1993 máme svoj demokratický štát.

História sa nám skôr deje, než že by sme ju sami vytvárali. Možno preto nevieme, ako sa k jej prejavom postaviť. Stojíme stranou a nedôverčivo pozeráme, čo sa to zase k nám blíži. Pretože „svoje si nedáme, cudzie nechceme”, ako oddávna hlásia naši drahí nacionalisti – pardon, národovci. A keďže svoje nemáme a cudzie dostávame skoro zadarmo, zakaždým to ofrfleme.

No, zadarmo to vždy nebolo. Napríklad o vznik Československa sa výrazne pričinil Milan Rastislav Štefánik. Slovák ako repa. A Čechoslovák ako poleno. Okrem toho francúzsky občan a slobodomurár. Dokonca bol – Bože náš katolícky uchovaj – luterán. Kto sa v tom má, do psej matere, vyznať? Ako je však známe, krv nie je voda. A keďže cudzie nechceme, sme celí paf, keď nášho krajana uzná veľký svet. Štefánika navyše pred tým, než sa na domácej pôde stihol niečím nutne kompromitovať, stihli Česi v spolupráci s Maďarmi zabiť. To vie každý roduverný Slovák. Preto sa k nemu dnes môžu hlásiť naši nacionalisti, konzervatívci a nesmelo aj sociálni demokrati. Ak teda na Slovensku nejakí sú.

Samozrejme, vznik Československa si zaslúži aj kritický pohľad. V tom Uhorsku to až na posledných približne päťdesiat rokov, kedy to ozaj za veľa nestálo, nebolo zlé. Nové hranice rozbili historické regióny, ktoré sa odvtedy nepozviechali. Dodnes je veľa z nich hladovými dolinami. S Uhorskom sme stratili zdravý multikultúrny rozmer i príslušnosť k politickému, nie plocho etnickému národu. Katolícka cirkev, pre väčšinu Slovákov v tej dobe naozaj dôležitá, si s novým štátom tiež užila svoje.

A treba si priznať i to, že Česi sa v Československu voči Slovákom ozaj vedeli správať povýšenecky. Ako starší brat, ktorý má nad mladším navrch – nie, že by to nebola pravda.

Každopádne, je dobré, že sme Československo mali. Veľmi nám pomohlo – a to Čechom len tak nezabudneme. Preto 28. októbra neslávime. Aspoň nemusíme riešiť, koho náš prezident dnes vyznamená a koho nie.