Štyridsať jedna rokov bola naša krajina politicky okupovaná sovietskym Ruskom, z toho 21 rokov sme prežili pod ruskou vojenskou okupáciou. Základne, sklady a veliteľstvá vojsk, ktorá v auguste 1968 na pásoch tankov rozniesla pokus našich otcov a matiek o slobodu a demokraciu, sa viac ako dve dekády rozvaľovali na Sliači, vo Zvolene a Banskej Bystrici, v Ružomberku, Komárne, Štúrove, Rožňave, Jelšave, v Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote, Lešti, vo Vrútkach, Nemšovej, v Novom Meste nad Váhom, Rači i Malackách. Zostala po nich kontaminovaná pôda a zničené nádeje a životy celej generácie Slovákov a Čechov.
V roku 1968, keď k nám vtrhla sovietsko-ruská okupačná armáda, bol hrubý domáci produkt na hlavu v susednom Rakúsku, hneď za ostnatými drôtmi, 1700 dolárov. U nás v Československu asi 1100. Rozdiel 35 %.
Keď v roku 1991 po 23 rokoch opustil územie Československa posledný zo 73.500 okupačných vojakov, 18 a pol tisíca dôstojníkov, 44 300 ich príbuzných, 1100 tankov, 100 lietadiel a 170 vrtuľníkov, bol HDP na hlavu v Rakúsku 22.300 dolárov – a v Československu okolo 3700. Rozdiel bol 6násobný. K tomu špinavé rieky, znečistený vzduch, o dve triedy horšia infraštruktúra.
Toto bolo reálne dedičstvo štyroch dekád ruskej nadvlády nad našou krajinou.
Druhá časť nášho dedičstva je dedičstvo dekád ruskej propagandy, tak povediac „duchovné“.
Mali sme tu premiéra, ktorý najprv svojim babkám-demokratkám sľuboval Švajčiarsko a potom hlásal „Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“. Jeho obrat na východ občania Slovenska v roku 1998 s vďakou odmietli.
Mali sme premiéra, ktorý sa obrátil k pravoslávnej ruskej duchovnosti, keď zistil, že slovenská spoločnosť nemá záujem o jeho čierny klerikálny program. Dnes mu tlieska podivná zmes staroboľševikov, palestínskych novokomunistov, neonacistov, ctiteľov Hitlerovho „farárka“, čo mu tak usilovne posielal na našich Židov, zemanov, vekanov a ďalších milovníkov a producentov konšpirácií, trollov aj rek-trollov a eštébákmi organizovanej lúzy znesväcujúcej cintoríny padlých presne s takou tuposťou, s akou ich predkovia znesväcovali chrámy a menili ich na sklady a maštale.
Dnes máme premiéra, odchovaného v Komunistickej strane, ktorého srdcovou záležitosťou je budovanie širokorozchodnej železnice, opakovane spochybňuje revolučnú Ukrajinu aj sankcie Západu proti ruskej okupácii Krymu. V deň 75. výročia vyvraždenia poľských dôstojníkov v Katyni nemá väčšiu prioritu, ako hostiť emisára podplukovníka KGB vládnuceho dnešnému Rusku. Človeka, ktorý neváha prirovnať prípadnú prítomnosť americkej základne na Slovensku k ruskej okupácii, ktorú som spomenul v úvode. Premiéra, ktorý chápe, že zákazky a tunely pre Širokého Váhostav a iných kamarátov a straníckych sponzorov možno rozdávať len z miliárd eur z Bruselu, ale ktorého srdce vypadá byť aj biť v Kremli.
Čo s tým?
Našu slobodu a demokraciu sme v roku 1989 dostali – na rozdiel od dnešných Ukrajincov – lacno a nežne. Musíme pamätať, že nie je samozrejmá a garantovaná, ale naopak, že je vzácna a treba ju chrániť – a ak to bude nutné, aj brániť.
Musíme k tomu vychovávať naše deti a vnukov. Ak im my nepovieme o ostatých drôtoch na Dunaji a Morave, o udavačoch na každom pracovisku, škole, v každom paneláku, o miliónoch rodičov, čo držali hubu a krok, aby sa ich deti mohli dostať na gymnázium a vysokú školu, o tajne krstených deťoch, o poloprázdnych kníhkupectvách, o rušenom rozhlase, o vycestovacích doložkách a devízových prísľuboch pre straníkov – ak im my nebudeme hovoriť o tom, čo bol komunizmus, ktorý nám vnútilo Rusko, necháme ich bezbranné voči ruskej propagande aj v budúcnosti. Je to na rodičoch a prarodičoch: slovenské školstvo za 25 rokov zlyhalo aj v tomto.
Tým, čo sa už znovu chystajú „rozboriť sveta starý základ“, musíme klásť znovu a znovu otázky: a čo potom? Azda pravoslávno-kriminálny teror, aký majú v Donbase? Bieda, akú získali obyvatelia okupovaného Pridnestrovska a ktorá ešte len čaká obyvateľov okupovaného Krymu? Alebo polofeudálna vláda oligarchov, extrémny militarizmus a upadajúca spoločnosť dnešného Ruska? Lenže na to nemáme ropu, ktorá by nás aspoň ako-tak živila. Rozbíjať je ľahké a pre psychopatov atraktívne: žiť potom v spoločnosti gulagov a násilia je pre ostatných vždy tragédia.
A na záver: Našich prozápadných politikov v rozbitých a rozhádaných stredo-pravých stranách sa musíme pýtať: dokedy sa ešte chcete hrať na svojich 3-4% piesočkoch? Ako dlho ešte mienite robiť Putinových užitočných idiotov? Do volieb je jeden rok: ak v nich polovica prozápadných hlasov prepadne, meno Slovenska sa bude naďalej vyslovovať jednou vetou s Tsiprasovym Gréckom, Orbánovým Maďarskom a schránkovým „slovanským“ Cyprom. Presne tak, ako sa pred rokom 1998 spomínalo v jednej vete s Miloševičovým Srbskom a Lukašenkovym Bieloruskom. Naozaj to chcete?
Juraj Mesík
Autor je slovenský občanský a ekologický aktivista, bývalý poslanec Federálního shromáždění